Triler Moje meno je Nikto Triler Moje meno je Nikto

No Comments

BRATISLAVA 15. februára 2018 (WBN/PR) – Nový špionážny triler  Moje meno je Nikto vás nadchne. Autor dokázal úžasne vystihnúť atmosféru podozrievavosti, pozná detaily zo zákulisia vysokej politiky i tajných služieb a šikovne to namixoval do napínavého príbehu. Teórie, pracovné hypotézy, stopy – falošné aj pravé… je to skôr temný komorný triler, kde sa nestrieľa kade tade, ale základom sú informácie. Tie hýbu svetom a rozhodujú o životoch. Kto sa k nim dostane ako prvý, získava moc!

Poznám tajomstvo… tajomstvo, ktorým sa všetko mení.

Solomon Vine patrí k najlepším špiónom svojej generácie a pred sebou má skvelé vyhliadky.  Keď však za nevysvetliteľných okolností zastrelia istého dôležitého väzňa, ktorého mal strážiť, čaká ho suspendácia a služobné vyhnanstvo.

Po troch mesiacoch v Istanbule unesú riaditeľa tamojšej expozitúry MI6 Gabriela Wilda z jeho vlastného bytu. Situácia sa komplikuje, nikto nevie, komu môže veriť, a vtedy si niekto spomenie na najstaršieho priateľa nezvestného muža: Solomona Vina.

Keďže ho postavili mimo služby, môže pracovať na vlastnú päsť a nikomu sa nemusí zodpovedať. Na pomoc mu pridelia Rose, manželku uneseného riaditeľa expozitúry a Vinovu niekdajšiu veľkú lásku. Vine sa zaťato snaží odhaliť pravdu, ale pri svojom pátraní čoskoro zistí, že za únosom sa skrýva niečo oveľa temnejšie. A že v stávke je viac ako život jedného špióna.

Matthew Richardson sa krátko živil ako novinár na voľnej nohe a potom prijal miesto vo Westminsteri ako výskumný pracovník a spoluautor politických prejavov. Okrem toho písal aj prejavy pre významné osobnosti v súkromnom sektore.

Prečítajte si úryvok z knihy Moje meno je Nikto:

Istanbul august 2016

„Poznám tajomstvo,“ vyhlási. „Tajomstvo, ktorým sa všetko mení.“
Solomon Vine si pritiahne vratkú plastovú stoličku a sadne si na opačnú stranu stola. Miestnosť je strohá a prázdna, steny pokrýva prach.
„Na to som sa vás nepýtal,“ upozorní ho Vine, pričom opätuje mužovi pohľad. Jeho bezfarebný hlas neprezrádza nijaké emócie.
„Viem, ale toto je moja odpoveď.“
„Tajomstvá ma nezaujímajú. Chcem počuť mená.“
Výsluch preruší škripot otvárajúcich sa dverí. Priestor vyplní postava Gabriela Wilda, ktorý namiesto ospravedlnenia sotva viditeľne kývne hlavou. Prejde po betónovej podlahe, sadne si po Vinovej ľavici a posunie k nemu svetlé papierové dosky. Vine na ne nepozrie, akoby ich obsah už poznal naspamäť. Nie je na nich nijaká úradná značka ani vyznačený stupeň utajenia, pôsobia anonymne a popierateľne.
Vine počká, kým na miestnosť padne stiesňujúce ticho  potrebuje, aby na podozrivého doľahlo celou svojou silou. Nie je tu nikto iný, kto by ho zachránil. Výsluch neprebieha na oficiálnej pôde veľvyslanectva zmäkčenej pravidlami, nariadeniami a vyhláškami. Podozrivý nemá so sebou armádu advokátov pripravených napadnúť spôsob vedenia výsluchu. Majú ho iba pre seba a môžu s ním robiť, čo sa im zachce.
„Vy ma nechápete,“ ozve sa znovu muž a v hlase mu zaznie ostrejší tón. Nakloní sa, celú váhu jeho trupu teraz nesú lakte. Napriek putám pohybuje rukami zručne a ukazovákom pichá do dosky stola v rytme svojich slov. „To, čo viem, všetko zmení. Mýlite sa, ak si myslíte, že tomu zabránite.“
Vine sa načiahne za spisom a zamáva ním. Keď ho otvorí, očami preletí prvú stranu.
„Záznamy hovorov z mobilného telefónu dokazujú váš nedávny kontakt s piatimi britskými občanmi, ktorí vycestovali do Sýrie,“ informuje podozrivého. „Máme dôkazy, že im dodali falošné pasy a ilegálne zbrane. Vláda jej veličenstva má samotku, ktorú pripravili špeciálne pre vás, až sa vrátite domov. Materiály v týchto doskách stačia na to, aby vás odsúdili na doživotie. Napíšte nám mená svojich kontaktov a potom sa môžeme porozprávať.“
Muž zdvihne oči a pery sa mu skrivia do úsmevu. Nie je to reflexný pohyb, ale premyslený ťah. Na tvári vyčarí pobavený výraz.
„Nečaká ma nijaký súdny proces, nijaký trest a nijaká cela,“ prednesie sebaisto.
„Na záchranu zvonku sa nespoliehajte, doktor Yousef,“ upozorní ho Vine. „Nikto netuší, že ste tu. Zmizli ste z povrchu zemského. Máte šťastie, že sme vás našli skôr ako Američania. No ak chcete, aby sme vás vydali im, určite sa to dá zariadiť…“
Muž pokrúti hlavou a jeho úsmev prerastie do smiechu. „Stačí jedno slovo a pustíte ma na slobodu… Oni zavolajú, verte mi.“
„Kto zavolá?“ preruší ticho Gabriel Wilde. Vstane zo stoličky a prechádza sa po malej miestnosti pripomínajúcej kocku.
„Vplyvní ľudia,“ odvetí Ahmed Yousef. „Vždy zavolajú. Ak sa chcú dozvedieť moje tajomstvo, zaplatia zaň. Je to len obchod, nič viac.“
„Tajomstvo, ktorým sa všetko mení?“ zopakuje Wilde. Zastane za Yousefovou stoličkou a stíši hlas do šepotu. „Už kvôli vám dúfam, že stojí za to. Donášač nemôže byť nikdy dosť opatrný…“
„Mám prvotriedny materiál,“ ubezpečí ho Yousef. „Zavolajú. Verte mi.“
„A čo ak nie?“
Yousef neodpovie. Pozrie na zatvorené dvere. V tej chvíli sa ako na povel rozsvieti výstražné červené svetlo a razom oživí fádnu miestnosť. Vine naplnený zlou predtuchou vstane od stola a vykročí k dverám.
Vonku je chladno. Za Vinom sa ozve ďalší zvuk, a keď sa otočí, zbadá Wilda, ako za ním kráča po dlhej sivej chodbe k dispečingu. Strážnik kráľovskej vojenskej polície s neposednými očami a s nervóznymi pohybmi tam už čaká s telefónom v ruke.
„Kto je to?“
„Spojovateľka z centrály,“ odvetí vojak a odovzdá červené slúchadlo. Kým Vine čaká na spojenie, strážnik sa obráti k Wildovi.
„Volala aj vaša manželka, pane. Potrebuje, aby ste sa vrátili na základňu. Vraj je to súrne.“
Wilde nedá najavo úzkosť. Namiesto toho osloví Vina: „Dokončíš ten výsluch už sám? Vrátim sa, len čo budem môcť…“
Vine prikývne, dá si pozor, aby nezareagoval na zmienku o Rose. Dispečing je plný monitorov, sklená panoráma betónových podláh a nevetraných zákutí. Sleduje Wilda kráčajúceho po chodbe smerom k parkovisku. Cez praskanie na druhom konci linky k nemu zrazu prenikne hlas.
„Prosím, neskladajte, volá vás riaditeľ…“
Po ďalšom zaškrípaní sa v reproduktore ozve hlboký chrapľavý hlas sira Alexandra Cecila.
„Je to pravda?“ spýta sa odmerane.
„Prosím?“
„Je to pravda, Vine? Naozaj ste zadržali Ahmeda Yousefa?“
„Áno,“ potvrdí mladší muž. „Zatiaľ neprehovoril, ale už čoskoro začne spievať. To, čo mal u seba, by tentoraz malo stačiť na jeho uväznenie.“
Na druhom konci linky zavládne ticho. Vine doslova cíti jeho váhu, znie ako nehlučné odkašľanie. „To, čo vám teraz poviem, ste odo mňa nikdy nepočuli, Vine, jasné?“
„Prosím?“
„Hneď prepustite Ahmeda Yousefa. Je mi jedno, kde ho vysadíte, no urobte to v priebehu nasledujúcej polhodiny.“
Poznám tajomstvo… Tajomstvo, ktorým sa všetko mení…
Vine na chvíľu stratí reč. Na čele mu vyrazí pot a stiahne sa mu žalúdok. „Zle vás počujem, pane. Zopakujte to, prosím.“
„Počuli ste ma dobre, Vine. Urobte to a hotovo!“
Vine sa znovu odmlčí, aby sa ovládol. Napokon sa spýta: „Čo sa deje?“
„Nič,“ odsekne Cecil. „Vysaďte ho a pokračujte v práci. Už nechcem počuť nijaké otázky.“
„Pane, máme priamy dôkaz o spojení Ahmeda Yousefa s aspoň piatimi britskými občanmi, ktorí vycestovali do Sýrie. Je číslom jeden na zoznamoch najhľadanejších zločincov Rady pre národnú bezpečnosť a CIA. Zhromaždili sme dostatok materiálu na jeho trestné stíhanie. Vaša žiadosť pôsobí nelogicky.“
Cecilov hlas zmrzne, jeho slová znejú krehko ako cencúle. „Nebudem o tom diskutovať, Vine. Dejú sa tu dôležitejšie veci, než si vôbec viete predstaviť. Splňte rozkaz, inak si na to nájdem niekoho iného, dočerta!“
Spojenie sa preruší. Cecilov hlas nahradí monotónne praskanie. Vine vráti slúchadlo strážnikovi kráľovskej vojenskej polície a pozrie na monitory.
Potom sa otočí k mužovi v uniforme. „Je v budove ešte niekto?“
„Nie, pane,“ odvetí strážnik. „Iba vy, ja a ten väzeň.“
Vine zaváha. Až tie slová vysloví, už ich nebude môcť vziať späť. „Dobre. Vypnite kamery a čakajte na moje ďalšie príkazy. Ak sa vás niekto spýta na dôvod, vyhovorte sa na výpadok prúdu.“ Všimne si, že mužovou tvárou sa mihla obava. „S prípadnými otázkami ich posielajte za mnou.“
Vine naposledy pozrie na monitory a uvidí auto Gabriela Wilda, ako sa pomaly vzďaľuje po príjazdovej ceste  s bezchybným načasovaním uniká pred dôsledkami. Sleduje strážnika, ako metodicky vypína kamery. Každá obrazovka zabliká a potom zhasne.
Keď Vine vyjde z budovy, oveje ho horúci vzduch. Vyberie si z vrecka zapaľovač a cigaretu. Slnko mu pohladí tvár. Priam cíti, ako sa okolo neho zvierajú kliešte. Cecil v Londýne určite zariadil, aby jeho telefonát nikde nezaznamenali. Ak sa to skončí zle, bude môcť poprieť, že vydal pokyny na prepustenie Ahmeda Yousefa. No ak Vine jeho príkaz nesplní, na vlastnej koži zažije moc piateho poschodia. Hra si vyžaduje obetného baránka a tentoraz si vybrali jeho.
Niekoľko minút fajčí pred budovou a snaží sa pochopiť, čo sa práve stalo. Napokon zahasí poslednú cigaretu a otočí sa. Pri chôdzi sa mu v mysli ustavične vynárajú Cecilove slová a narážajú do seba.
Dejú sa tu dôležitejšie veci, než si vôbec dokážete predstaviť…
Zvedavosť ho poháňa dopredu. Tajomstvo sa vznáša vo vzduchu ako výzva. Vracia sa pochmúrnymi chodbami a ešte nevie, čo urobí. Zrazu zatúži odtiaľ vypadnúť. Už ho unavuje strážiť baraky a areály, zomiera túžbou po kyslíku a prírode. Rozhodnutia a voľby ho vyčerpávajú.
Stlačí gombík pri dverách do zabezpečených priestorov, a keď sa so zabzučaním otvoria, vojde do poslednej úzkej chodby. Vyšetrovacia miestnosť, belšia ako ostatné, sa nachádzala na jej samom konci. Vine si znovu položí otázku, akú páku má Yousef na Londýn. Čo vie? Akú špinavú dohodu uzatvoril, keď mu zaručila imunitu pred ďalším vypočúvaním? Prečo by sa riaditeľ britskej tajnej spravodajskej služby osobne domáhal jeho prepustenia?
Poznám tajomstvo… tajomstvo, ktorým sa všetko mení…
Vine zastane predo dvermi a chvíľu počká. Opäť sa ho zmocní hnev, pomaly mu stúpa zo žalúdka až do hrdla.
Pritisne preukaz k snímaciemu zariadeniu a počuje šťuknutie otvárajúcich sa dverí. Horko-ťažko zaženie posledné pochybnosti a vstúpi do jasnejšieho svetla. Už vie, čo urobí… čo musí urobiť.
Vtom sa prudko zarazí. Pred sebou uvidí prázdnu stoličku, nezaplnený priestor, v ktorom by sa mal nachádzať Ahmed Yousef. Lenže tam nie je. A ešte niečo nie je v poriadku. Pozrie na podlahu a na sivom podklade zbadá prvé striekance farby. Zdá sa mu, že na ňom vytvárajú obrazce podľa svojej vlastnej logiky. Vine pomaly posúval zrak, kým nenájde zdroj tekutiny – temný tieň za stolom.
Ahmed Yousef leží na chrbte a okolo hlavy má krvavú svätožiaru. Vyzerá to na strelné zranenie. Vine nepremýšľa o dôsledkoch svojho činu a stlačí núdzové tlačidlo. Budovou sa rozľahne prenikavé kvílenie.
Vonku sa čoskoro ozvú kroky strážnika kráľovskej vojenskej polície a dvere sa s hlasným šťuknutím otvoria.
Vine si uvedomuje, že im zostáva nanajvýš niekoľko minút. Vzhľadom na veľkú stratu krvi možno prišli neskoro. Skúša mužovi nahmatať pulz, ale pod prstami cíti len šmykľavé surové mäso.
„Zavolajte záchranárov!“ kričí. „Musíme ho odtiaľto dostať.“ Keď sa strážnik otočí, Vine dodá: „A potom zistite, kto vošiel dnu a ako sa to, dočerta, mohlo stať!“
Čakanie na záchranárov mu pripadá ako celá večnosť. Vine vyberie lekárničku a snaží sa zranenému zastaviť krvácanie, no krv z otvorenej rany mu postrieka prsty aj celé ruky. Oblečenie mu zvlhne a prilepí sa mu na telo. Znovu sa pokúsi zistiť, či je muž pri vedomí, ale nahmatá iba slabnúcu ozvenu pulzu.
Strážnik sa o niekoľko minút vráti. „Evakuačný tím je už na ceste zo základne, pane. Mal by sem doraziť do piatich minút.“ Vojde do miestnosti, ale vtom sa zarazí.
„Čo sa deje?“
Vine sa obráti k nemu a uvedomí si, že zrejme vyzerá ako mäsiar alebo chirurg.
„Pane, našiel som kartu, pomocou ktorej sa dostali do budovy,“ informuje ho strážnik. „Vnikli do nej pred desiatimi minútami. Keďže kamerový systém som vypol, je to jediný identifikátor, ktorý máme.“
„A ďalej?“ spýtal sa netrpezlivo Vine. „Kto tu bol? Kto to urobil?“
Strážnik hneď neodpovie. Tvári sa nervózne, akoby mu tie slová viazli na jazyku.
„Boli ste to vy, pane.“

Milan Buno, literárny publicista

Tragédia v troch dejstvách Tragédia v troch dejstvách

No Comments

BRATISLAVA 13. februára 2018 (WBN/PR) – Skvelá detektívka Tragédia v troch dejstvách z roku 1934 vychádza prvýkrát v slovenskom preklade. Hercule Poirot opäť stojí pred prípadmi, ktoré poriadne rozhýbu jeho sivé mozgové bunky. Príjemná oddychovka, ktorá rozhodne nesklame.

Keď na večeri, ktorú pre svojich priateľov zorganizuje bývalý herec sir Charles Cartwright, ktosi otrávi reverenda Babbingtona, nik nechápe, ako sa to mohlo stať. Kto by mohol chcieť ublížiť obľúbenému kňazovi?

Na scénu prichádza Hercule Poirot, no ani jemu sa nepodarí zabrániť ďalšej vražde, pri ktorej príde o život priateľ sira Charlesa doktor Bartholomew Strange. A krátko nato jednej z pacientok doktora Strangea niekto pošle otrávené bonbóny.
Tri úmrtia, ktoré na prvý pohľad nijako nesúvisia, poriadne potrápia Poirotove malé sivé bunky…

Tragédia v troch dejstvách sa začína veľmi pokojnou večerou, ktorá sa však zmení na horor. Len Agatha Christie vie tak skvele vystihnúť atmosféru. V hlavnej úlohe je tentoraz nikotín. A Hercule Poirot spolu so sirom Charlesom, slečnou Egg a pánom Satterthwaitom vyšetrujú trojnásobnú vraždu. Sledujú stopy vraha, motív je však dlho neistý.

Román Tragédia v troch dejstvách vyšiel najskôr v USA a to na pokračovanie aj knižne. Až následne vyšla kniha v Británii a dokonca sa odlišujú. Zmenili sa dôvody, ktoré viedli k zločinom, tým pádom sa menili trochu aj niektoré pasáže, v ktorých sú ukryté príslušné indície.

Začítajte sa do knihy Tragédia v troch dejstvách.

PRVÉ DEJSTVO
Podozrenie

Vranie hniezdo

Pán Satterthwaite sedel na terase Vranieho hniezda a pozoroval ako jeho hostiteľ, sir Charles Cartwright, kráča po strmej cestičke od mora.
Vranie hniezdo bol moderný bungalov lepšieho typu. Nemal hrázdenú konštrukciu, štít ani nijaké výklenky, obľúbené u treťotriednych staviteľov. Bola to jednoduchá, jednoliata biela budova, ktorej rozmery pôsobili klamlivo, pretože bola oveľa väčšia, než vyzerala. Názov dostala vďaka svojej polohe – vysoko na kopci, s výhľadom na Loomouthský prístav. Z jedného rohu terasy, ktorú chránilo masívne zábradlie, by sa dalo skočiť priamo do mora. Vranie hniezdo ležalo na míľu od mesta. Cesta najprv viedla do vnútrozemia, až vysoko nad morom sa začala kľukatiť. Peši sa k nemu dalo dostať za sedem minút po rybárskej cestičke, ktorou práve stúpal sir Charles.
Sir Charles bol dobre stavaný, opálený muž v strednom veku. Mal na sebe staré sivé flanelové nohavice a biely sveter. Kráčal trochu kolísavo a pri chôdzi privieral päste. Pri pohľade naňho by väčšina ľudí povedala: „Námorník na dôchodku – tento typ veľmi dobre poznám.“ Zopár bystrejších by zaváhalo, zdalo by sa im, že čosi nesedí, čosi, čo sa dá len veľmi ťažko opísať. Potom by sa im azda v mysli z ničoho nič objavil nasledovný obraz: paluba lode, ale nie naozajstnej – lode, čo sa vynára spomedzi závesu z pevnej, hutnej látky, a na jej palube stojí muž, Charles Cartwright, dopadá naňho svetlo, ale nie denné, päste má napoly zovreté, chôdzu ľahkú a jeho hlas, mierny, príjemný hlas anglického námorníka a džentlmena, znie oveľa silnejšie než obvykle.
„Nie, pane,“ hovorí, „obávam sa, že na túto otázku vám nemôžem dať odpoveď.“
Ťažká opona so zašušťaním spadla, zažali sa svetlá, orchester začal hrať najnovšie synkopické melódie a dievčatá s obrovskými mašľami vo vlasoch sa pýtali: „Dáte si bonbóny? Alebo limonádu?“ Prvé dejstvo Volania mora, v ktorom Charles Cartwright vystupoval v úlohe kapitána Vanstona, sa skončilo.
Pán Satterthwaite sa zo svojej výhodnej pozície pozrel nadol a usmial sa.
Bol to malý, vysušený chlapík, podporovateľ umenia a divadla, zarytý, ale príjemný snob, ktorého pozývali na všetky dôležité večierky a spoločenské udalosti (slová „a pán Satterthwaite“ bez výnimky stáli na konci každého zoznamu hostí). Okrem toho to bol nesmierne inteligentný muž a bystrý pozorovateľ ľudí a okolností.
Pokrútil hlavou a zamrmlal: „To by som si nikdy nepomyslel. Nie, to naozaj nie.“
Na terase sa ozvali kroky a pán Satterthwaite sa obzrel. Veľký sivovlasý chlap v strednom veku, čo si pritiahol stoličku a sadol si, mal v nadšenej a vľúdnej tvári jasne vpísané, akým povolaním sa živí: „lekár“ a „Harley Street.“ Sir Bartholomew Strange bol vo svojej profesii úspešný ako známy odborník na psychické poruchy a nedávno mu pri príležitosti kráľovniných narodenín udelili rytiersky titul.
Pritiahol si stoličku k pánu Satterthwaitovi a opýtal sa: „Čo by ste si nikdy nepomysleli? No? Zdôverte sa.“
Pán Satterthwaite s úsmevom kývol na postavu, čo rýchlo stúpala do kopca. „Nepomyslel by som si, že sir Charles bude tak dlho spokojný v tomto… ehm, vyhnanstve.“
„Bože na nebi, to ani ja!“ Doktor Strange sa zasmial a zaklonil hlavu. „Poznám Charlesa už od detstva. Študovali sme spolu na Oxforde. Je stále rovnaký – lepší herec v súkromnom živote než na javisku! Charles nikdy neprestáva hrať. Nemôže si pomôcť, robí to inštinktívne. Nedokáže jednoducho vyjsť z miestnosti – keď odchádza, je to akoby opúšťal javisko, a zvyčajne prehodí nejakú vhodnú repliku. Napriek tomu rád strieda roly, nič lepšie preňho neexistuje. Keď pred dvoma rokmi odišiel do divadelného dôchodku, vyhlásil, že sa chce venovať obyčajnému vidieckemu životu, vzdialenému od sveta, a oddávať sa svojej dávnej záľube, moru. Prišiel sem a postavil si tento dom. To je jeho predstava obyčajného vidieckeho domčeka. Tri kúpeľne a všetky najnovšie vymoženosti! Ako vy, Satterthwaite, som si myslel, že to dlho nevydrží. Napokon, Charles je len človek – potrebuje publikum. Dvaja či traja kapitáni na dôchodku, zopár stareniek a farár, to nie je bohvieaké obecenstvo. Bol som presvedčený, že postavu obyčajného chlapíka, čo má rád more, bude hrať tak pol roka. Úprimne, myslel som si, že ho to prestane baviť, a že potom si pre zmenu zahrá znudeného svetáka v Monte Carle alebo šľachtica zo Škótskej vysočiny.“
Lekár stíchol. Rozprával dlho. Pri pohľade na nič netušiaceho muža, ktorý sa k nim mal o niekoľko minút pripojiť, sa mu v očiach zračil pobavený pohľad plný náklonnosti.
„No zdá sa, že sme sa mýlili,“ pokračoval sir Bartholomew. „Obyčajný život ho neomrzel.“
„Ľudí, čo sa správajú teatrálne, ostatní často posudzujú nesprávne,“ podotkol pán Satterthwaite. „Keď sú úprimní, nikto ich už neberie vážne.“
Lekár prikývol. „Áno,“ odvetil zamyslene. „Máte pravdu.“
Charles Cartwright s veselým pozdravom vybehol po schodoch na terasu.
„Mirabelle sa prekonala,“ povedal. „Mali ste ísť so mnou, Satterthwaite.“
Pán Satterthwaite pokrútil hlavou. Pri plavbách cez Lamanšský prieliv si často veľa vytrpel, o výdrži svojho žalúdka na mori si teda nerobil nijaké ilúzie. Ráno pozoroval Mirabelle z okna svojej spálne. Fúkal silný vietor, ideálny na plachtenie, a pán Satterthwaite zo srdca ďakoval nebesám, že stojí na suchej zemi.
Sir Charles podišiel k oknu do salóna a požiadal o drinky.
„Aj ty si mal ísť so mnou, Tollie,“ prihovoril sa priateľovi. „Netráviš polovicu života tým, že sedíš vo svojej ordinácii na Harley Street a presviedčaš pacientov, ako by im prospel morský vzduch?“
„Byť lekárom má jednu veľkú výhodu,“ odpovedal sir Bartholomew. „A totiž, že sa nemusíš riadiť vlastnými radami.“
Sir Charles sa zasmial. Stále podvedome hral rolu žoviálneho a bezprostredného námorného dôstojníka. Bol to výnimočne príťažlivý muž so súmernou postavou a štíhlou tvárou, prezrádzajúcou zmysel pre humor. Mierne prešedivelé vlasy na spánkoch mu pridávali na dôstojnosti. Vyzeral na to, čím bol – v prvom rade džentlmen, v druhom rade herec.
„Išiel si sám?“ opýtal sa lekár.
„Nie.“ Sir Charles sa otočil k uhladenej slúžke, ktorá držala v rukách podnos, a vzal si od nej drink. „Mal som pomocníka. Slečnu Egg, aby som bol presný.“
V hlase mu zaznel nepatrný náznak ostychu, pri ktorom pán Satterthwaite prudko zdvihol hlavu.
„Slečnu Lytton Gorovú? Tá vie, ako sa riadi loď, nie je tak?“
Sir Charles sa ľútostivo zasmial. „Cítim sa popri nej úplne neschopný, ale pomaly sa zlepšujem – vďaka nej.“
Pánu Satterthwaitovi sa hlavou preháňali rôzne úvahy. „Ktovie… Egg Lytton Gorová… možno preto ho to neomrzelo… v tomto veku… je to nebezpečný vek… v takom veku je vždy príčinou mladé dievča…“
Sir Charles pokračoval: „More… tomu sa nič nevyrovná… slnko, vietor a more… a malý domček, do ktorého sa človek môže vrátiť.“
S potešením pozrel na bielu budovu za svojím chrbtom, vybavenú troma kúpeľňami, s teplou a studenou vodou vo všetkých spálňach, najmodernejším typom ústedného kúrenia, najnovšími elektroinštaláciami a personálom, ktorý tvorili slúžka, upratovačka, kuchár a pomocnica v kuchyni. Jeho chápanie obyčajného života bolo azda trochu prehnané.
Z domu vyšla vysoká, mimoriadne škaredá žena a zamierila k nim.
„Dobré ráno, slečna Milrayová.“
„Dobré ráno, sir Charles. Dobré ráno,“ zľahka pokynula hlavou ostatným dvom mužom. „Toto je menu na dnešnú večeru. Budete ho chcieť nejako pozmeniť?“
Sir Charles si ho vzal a zamrmlal: „Pozrime sa. Ananásový melón, boršč, čerstvá makrela, jarabica, soufflé surprise, canapé Diane… Nie, myslím si, že takto to je vynikajúce. Všetci prídu vlakom o pol piatej.“
„Už som dala Holgatovi pokyny. Mimochodom, sir Charles, ak dovolíte, bolo by dobre, keby som dnes večer jedla s vami.“
Sir Charles sa zatváril prekvapene, ale zdvorilo odvetil: „Bude nám veľkým potešením, slečna Milrayová, ale, ehm…“
Slečna Milrayová mu pokojne vysvetlila: „Inak by vás bolo pri stole trinásť a mnoho ľudí je poverčivých.“
Z jej tónu bolo zrejmé, že by bez rozpakov posadila trinástich ľudí k večeri pokojne aj každý deň svojho života. Pokračovala: „Myslím, že všetko je vybavené. Povedala som Holgatovi, že po lady Mary a Babbingtonovcov treba ísť autom. Správne?“
„Presne tak. Práve som vás chcel o to požiadať.“
Slečna Milrayová sa vzdialila. Na drsnej tvári mala mierne samoľúby úsmev.
„Je to neobyčajná žena,“ poznamenal sir Charles. „Stále sa bojím, že mi raz príde vyčistiť zuby.“
„Stelesnená činorodosť,“ zhodnotil Strange.
„Je u mňa už šesť rokov,“ povedal sir Charles. „Najprv mi v Londýne robila sekretárku, a tu je, dalo by sa povedať, neobyčajne skvostnou gazdinou. Riadi tento dom ako hodinky. A teraz, prosím pekne, chce odísť.“
„Prečo?“
„Ona tvrdí…,“ sir Charles si pochybovačne pošúchal nos, „tvrdí, že má chorú matku. Ja osobne tomu neverím. Takéto ženy podľa mňa nikdy žiadnu matku nemali. Vznikajú samovoľne v nejakom dyname. Nie, v tom bude čosi iné.“
„Je dosť pravdepodobné, že ľudia klebetia,“ nadhodil sir Bartholomew.
„Klebetia?“ Sir Charles vyvalil oči. „A o čom?“
„Milý Charles. Vieš, aké klebety mám na mysli.“
„Myslíš o nej… a o mne? S takou tvárou? A v jej veku?“
„Zrejme ešte nemá ani päťdesiat.“
„Zrejme nie,“ pripustil sir Charles, keď tú záležitosť zvážil. „Ale vážne, Tollie, všimol si si jej tvár? Má dve oči, nos a ústa, ale tvárou by si to nenazval, aspoň nie ženskou. Ani tá najklebetnejšia stará šelma zo susedstva by si s takou tvárou nespájala vášnivé city.“
„Podceňuješ predstavivosť britských starých dievok.“
Sir Charles pokrútil hlavou. „Tomu neverím. Slečna Milrayová je tak ohavne počestná, že to ani britské staré dievky nemôžu prehliadnuť. Je to stelesnená počestnosť a cudnosť – a čertovsky schopná žena. Sekretárky si vždy vyberám škaredé ako noc.“
„Veľmi rozumné.“
Sir Charles sa na niekoľko minút hlboko zamyslel. Sir Bartholomew sa opýtal, aby ho rozptýlil: „Kto dnes popoludní príde?“
„Angie, v prvom rade.“
„Angela Sutcliffová? To je dobre.“
Pán Satterthwaite sa so záujmom predklonil, túžil sa dozvedieť, aké bude zloženie hostí na večierku. Angela Sutcliffová bola známa herečka, už nie najmladšia, ale u ľudí sa stále tešila veľkej obľube a bola povestná svojím dôvtipom a šarmom. Občas o nej hovorili ako o následníčke Ellen Terryovej.
„Potom Dacresovci.“
Pán Satterthwaite opäť sám pre seba prikývol. Pani Dacresová vlastnila Ambrosine, s. r. o., úspešné dámske krajčírstvo. Spomínalo sa aj v divadelných bulletinoch: „Kostýmy slečny Blankovej v prvom dejstve – Ambrosine, s. r. o., Brook Street. “ Jej manžel, kapitán Dacres, by sa v jeho vlastnom dostihovom žargóne dal nazvať čiernym koňom. Veľa času trávil na dostihoch – kedysi dávno raz sám jazdil na Veľkej národnej steeplechase. Zaplietol sa do ťažkostí – nikto presne nevedel akých, ale začalo sa o tom klebetiť. Nekonalo sa ani vyšetrovanie – a hoci nikto nič otvorene nepovedal, ľudia pri mene Freddieho Dacresa vždy trochu nadvihli obočie.
„Potom Anthony Astor – píše divadelné hry.“
„Pravdaže,“ prehodil pán Satterthwaite. „Napísala Jednosmernú premávku. Videl som to dvakrát. Bol to veľký hit.“
Rád dával najavo, že vie, že Anthony Astor je žena.
„Presne,“ pritakal sir Charles. „Stále zabúdam, ako sa skutočne volá – tuším Willsová. Stretol som ju len raz. Pozval som ju, aby som urobil radosť Angele. To je všetko – totiž, pokiaľ ide o hostí.“
„A čo miestni?“ zaujímal sa lekár.
„Ach, miestni! Nuž, prídu Babbingtonovci – on je pastor, celkom milý chlapík, nie príliš pastorský, a jeho žena je tiež veľmi príjemná. Priúča ma záhradkárčeniu. Prídu oni – a ešte lady Mary s Egg. To je všetko. Ach, áno, a ešte istý mladík menom Manders, je to novinár či čosi podobné. Sympatický mládenec. To je celá skupinka.“
Pán Satterthwaite bol človek praktickej povahy. Začal počítať hostí.

Milan Buno, literárny publicista

Krvavý január Krvavý január

No Comments

BRATISLAVA 30. januára 2018 (WBN/PR) – Krvavý január je spletitý príbeh, ktorý na pozadí odvrátenej strany života zámožnej elity, významných i bezvýznamných figúrok hudobnej branže a drsných gangov zo špinavých predmestí oživuje temnú podobu Glasgowa sedemdesiatych rokov a predstavuje nový elektrizujúci hlas  v škótskej detektívnej literatúre.

Keď dospievajúci chlapec zastrelí mladé dievča priamo na rušnej autobusovej stanici v centre  Glasgowa a vzápätí spácha samovraždu, detektív Harry McCoy nepochybuje, že to nebola náhoda.
Spolu s novým partnerom sa vrhá do vyšetrovania, neváha pritom využiť ani svoje dlhoročné styky s podsvetím. Stopy ho čoskoro privedú k tajnému spoločenstvu, ktoré vedie najbohatšia glasgowská rodina, Dunlopovci. McCoyov šéf nechce, aby sa v tom ďalej rýpal, ako keby boli Dunlopovci nedotknuteľní. Lenže McCoy má iný názor…

„Za každou fotkou sa skrýva príbeh, či nie?“
Rod Stewart

Alan Parks prevažnú časť svojej kariéry strávil v hudobnom priemysle. Podieľal sa na významných kampaniach pre All Saints, New Order, The Streets, Gnarls Barkley, CeeLo Greena a mnohých ďalších. Mal na starosti grafické spracovanie obalov, tvorbu videí a fotografií. Istý čas pôsobil aj ako generálny riaditeľ nahrávacej spoločnosti 679 Recordings.

Krvavý január je síce prvá kniha Alana Sparksa, no podľa kritiky, médií i čitateľov ho okamžite katapultuje medzi top autorov krimi žánru. Vynikajúco vykreslil 70.roky v škótskom Glasgowe, kde vládli tvrdí muži, zločinci a gangstri, aj skorumpovaní policajti. Vládla tam brutalita a krutosť. A mnohé krvavé zločiny neprekryl ani stále padajúci sneh…

Začítajte sa do novinky Krvavý január:

Bol to jeden z prípadov, aké zanechajú v každom policajtovi hlbokú stopu. Peter Manuel, Biblický John, Krvavý január. Nikto ani len netušil, kde sa vlastne vzalo to pomenovanie, možno ho utrúsil niekto na ústredí na Pitt Street alebo v nejakej krčme pri hlavnej železničnej stanici. Noviny sa ho chytili okamžite, strkali ho hneď do palcových titulkov. Ten najslávnejší visí dodnes zarámovaný na mnohých policajných staniciach po celom meste.

KRVAVÝ JANUÁR – KOĽKO ICH EŠTE ZOMRIE?

Po rokoch policajti, ktorí pracovali na Krvavom januári, budú tvrdiť mladším kolegom, že nemajú ani potuchy, aké to vtedy bolo. Päť mŕtvol behom jedného týždňa. Budú vysedávať po krčmách a oddávať sa spomienkam na časy, keď boli ešte v službe, budú tučnieť a chľastať, čo sa do nich zmestí, pretože nič iné im ani nezostane. Budú vykladať drsné historky o tom, ako málo chýbalo, aby toho skurvysyna chytili, či o zohavených telách nájdených na rôznych miestach. Zelenáči sa budú iba usmievať a prikyvovať, oveľa viac budú zaujímať výsledky futbalových zápasov na veľkej televíznej obrazovke. Predsa to nemohlo byť až také strašné, pomyslia si.
Mýlia sa. Bolo.

1. JANUÁR 1973
1
McCoy kráčal po ochodzi k schodom, opätky klopkali po kovovej podlahe, dych sa mu pred tvárou menil na obláčiky pary. V Barlinnie sa nezmenilo vôbec nič. V zime tam bola svinská kosa, v lete sa tam človek piekol zaživa. Stará viktoriánska budova praskala vo švíkoch. Nebola stavaná na kvantum väzňov, aké do nej napratali. Tiesnili sa po troch, zavše i po štyroch, v cele navrhnutej tak akurát pre dvoch. Nečudo, že celá basa páchla ako tchoria nora. Smrad moču a výkalov z preplnených vedier a pach zatuchnutého potu sa do vás zahryzli, len čo ste vošli do nej hlavnou bránou, a držali sa vašich šiat ešte dlho po tom, čo ste ju opustili.
Chodil sem od samého začiatku svojej policajnej kariéry. Jedinou výhodou Barlinnie bolo, že ste nemuseli chodiť už nikam inam. Všetci glasgowskí hriešnici sedeli tu. Sexuálni násilníci, vrahovia, pedofili, ba aj popletení starci, ktorých chytili, keď vychádzali zo samošky s dvoma plechovkami lososa pod bundou a nablízku nebola nijaká manželka, ktorá by vysvetlila ich správanie. V Barlinnie neboli prieberčiví, brali každého.
Naklonil sa ponad zábradlie a vrhol krátky pohľad na spoločenskú miestnosť, zabezpečenú zhora ochrannou sieťou. V mrakoch cigaretového dymu si tam lebedili staré známe ksichty  v typickom väzenskom mundúre, s bielymi teniskami na nohách. Dvaja chlapci, na mená si v tej chvíli nevedel spomenúť, hrali pingpong. Pešiaci z miltonských gangov postávali okolo biliardového stola, všetci mali dlhé vlasy, fúzy a tetovania, ktorými sa označkovali v polepšovniach. Jeden z nich si štimoval strk, ale vtom si všimol, že pred telku práve doviedli na vozíku Jacka Thomsona, a začal sa chichotať. Ešte pred rokom by sa na niekoho, ako je Thomson, bál čo i len pozrieť. Dnes má ten chudák takú hlbokú preliačinu na lebke, že ju dobre videl až z ochodze. Takto sa to skončí, keď vám niekto puckou rozmláti obe kolená a pridá ešte pár úderov do hlavy. Nemôžete chodiť a mozog máte taký rozhodený, že neviete, kto ste.
Zapol si nepremokavý kabát až po krk a dýchol si do dlaní. Bola tam skutočne zima ako v psinci. Územčistý chlap vstal od rozohranej partie pokru, zdvihol zrak a mykol hlavou. Steph Andrews. Dosiaľ nemohol uveriť, že ho tu ešte nikto neprekukol a neodhalil v ňom informátora. McCoy hrabol do vrecka, vylovil z neho škatuľku cigariet značky Regal, ktoré priniesol so sebou, a hodil ju dolu. Steph ju hravo chytil, vopchal šikovne do vrecka a zamiešal sa medzi ostatných, skôr než si niekto niečo všimol. Prvé pravidlo pre návštevy odsúdených v Barlinnie: Prines cigy. McCoy sa ešte väčšmi naklonil, ale dôvod jeho dnešnej návštevy stále nevidel.
„Čas nakŕmiť zvieratá, čo?“
Otočil sa za hlasom. Tommy Mullen stál vedľa neho, opieral sa o zábradlie. Zložil si čiapku a poškrabal sa na hlave. Keď McCoy začal chodiť do Barlinnie, Mullenove vlasy boli čierne ako uhoľ, dnes mu lebku pokrývali zväčša šediny.
„Tak koľko ti ešte zostáva, Tommy?“ spýtal sa.
„Posledné tri týždne. Už si škrtám dni v kalendári.“
„Nebude ti za týmto tu smutno?“
„Žartuješ? Už sa neviem dočkať, kedy z tejto diery vypadnem. Švagor si dolu v Girvane kúpil takú malú maringotku. Čerstvý vzduch, more. Tam rýchlo zabudnem na tento odporný smrad.“
„Čo vlastne chce?“ spýtal sa McCoy. „Nikto mi nič nepovedal, len mi zavolali na stanicu, aby som prišiel.“
Mullen mykol plecami. „Myslíš, že mne niečo povie?“ Vytiahol si z tabatierky vlastnoručne ušúľanú cigaretu a zapálil si. McCoy sa znovu zadíval dolu, snažil sa nájsť ho pohľadom medzi ostatnými.
„Tam ho neuvidíš,“ povedal mu Mullen. „Preložili ho. Teraz si váľa gule v záhradnom domčeku.“
Záhradný domček. Luskáčikov apartmán. Tak sa hovorilo jednému a tomu istému miestu. Zvláštnemu oddeleniu. Vytvorili ho zhruba pred rokom, keď k škótskej väzenskej službe s oneskorením dorazili šesťdesiate roky. McCoy sa dobre pamätal na tlačovku, čo dávali vtedy v telke. Riaditeľ väznice s kyslým výrazom na nej sedel za stolom v obkľúčení dvoch hipisáckych profesorov, ktorí nadšene mleli o arteterapii, pozitívnom dozore a prelamovaní bariér.
Akákoľvek zmienka o zvláštnom oddelení privádzala novinárov – a spolu s nimi aj väčšinu policajtov – do  zúrivosti. Podľa nich bolo zvláštne oddelenie Sodomou a Gomorou, postavenými tentoraz na brehoch rieky Clyde. Podľa hipíkov to bol iba malý úsek väznice, kde sa aj s tými najstráženejšími väzňami zaobchádzalo ako s ľudskými bytosťami. McCoy sa neprikláňal ani k jednému táboru, sám vedel veľmi dobre, ako to chodí medzi múrmi väznice. Drsní dozorcovia sa s nikým nepárali, drzých muklov mlátili hlava-nehlava a zatvárali ich do ciel vo vlhkom suteréne, kde sa niekoľko dní a nocí klepali od zimy. Podľa neho nemal takýto trest žiadny efekt, výsledkom bolo iba to, že títo magori sa správali ešte horšie; boli odhodlaní prebodnúť či zmaľovať každého, kto na nich škaredo pozrel.
Mullen a McCoy vyšli z hlavnej budovy a rozbehli sa cez dvor k červeným dverám na opačnom konci. Počasie sa opäť zhoršilo, ľadová pľušť im bičovala prikrčené telá v nepremokavých kabátoch, zatiaľ čo vietor rozmetával lístie a odpadky po celom dvore. Mullen potiahol za kľučku a obaja vbehli dnu.
McCoy zostal stáť ako obarený. Pripadal si ako Alenka v ríši divov.
Pred nimi stáli dva skleníky plné kvetinových záhonov a paradajok. Na miestach, pôvodne zaliatych betónom, sa skveli úhľadné hriadky s vysadenou zeleninou. Na jednej strane, na voľne prístupnej ploche, stálo niekoľko masívnych žulových blokov s rozpracovanými tvárami či telami, ktoré sa v tom vlhku nádherne leskli. Dvere na malej dielni za nimi sa otvorili a vyšiel z nich vyziabnutý chlapík s dlhými plavými vlasmi, mal na sebe koženú zásteru a v ruke držal dláto. Zložil si z očí ochranné okuliare.
„Deje sa niečo, Tommy?“ prihovoril sa. „Dlho si sa neukázal.“
McCoyovi trvalo pár sekúnd, kým mu došlo, koho má pred sebou. Bol to Bobby Munro. Pri pohľade na ten bizarný výjav sa nevdojak usmial. Bobby „Žiletka“ Munro v barlinnskom lochu s dlátom v ruke? Nečudo, že novinári tak vyvádzajú. Nepochybne prvý raz používa dláto na to, na čo slúži naozaj; normálne by ho už zapichol niekomu do krku.
„Čo by sa dialo?“ odvetil Mullen. „Všetko je, ako má byť. Hľadám Howieho.“
„Určite civí na telku ako vždy.“
„Takže vy si tu tykáte, čo?“ neodpustil si McCoy, keď prešli ďalšími dverami. „Ako starí kamoši. Tak to tu teraz funguje?“
„Ani mi nevrav,“ odvrkol nasrdene Mullen. „Trvalo mi celú večnosť, kým som si na to zvykol, ver mi. Oslovovanie priezviskom je vraj poponižujúce a vrcholne neosobné, preto sa od neho musí postupne upustiť,“ odcitoval plechovým hlasom. „Samé sračky.“
Keď bol McCoy v tomto bloku slúžiacom ako čistiareň a práčovňa naposledy, bol plný vrčiacich strojov, chlapi stáli za veľkými elektrickými mangľami a striedavo sa strácali v oblakoch pary. Teraz bola hala takmer prázdna, na žiarivo bielych stenách viseli zarámované fotky a plagáty a uprostred stála obrovská kovová socha. McCoy usúdil, že to budú asi dva psy s ľudskými tvárami, ktoré spolu zápasia alebo sa navzájom obrábajú, ťažko povedať. Mullen ukázal na dvere v rohu.
„Tamto je klubovňa.“
McCoy vošiel do miestnosti. To, čo tam našiel, rozhodne nečakal. Akoby ste sa zrazu ocitli v tetinej útulnej obývačke. Tapety s geometrickým vzorom, ohrievač pustený na plný výkon, trojdielna kožená sedacia súprava s drevenými opierkami, elegantne rozmiestnená okolo farebného televízora. Vo vzduchu ani stopa po moči či výkaloch z preplnených vedier. Pohostinnú atmosféru kazilo iba jedno: Howie Nairn. Sedel rozvalený na gauči. Väzni zo zvláštneho oddelenia nemuseli nosiť väzenské mundúry a biele tenisky, mohli sa obliekať, ako chceli. V Nairnovom prípade to nebola bohvieaká výhra. Špinavé tričko s portrétom Che Guevaru, károvaný šál omotaný okolo krku, zvonové džínsy. Dlhé kučeravé svetlohnedé vlasy mal zviazané na šiji do chvosta. Nechal si dokonca aj tenisky. Trochu schudol, ale inak sa od tých čias, čo ho McCoy videl naposledy, skoro vôbec nezmenil. Rozhodne mu nezmizli cikcakovité jazvy, čo sa mu ťahali po krku až kamsi pod tričko.
„Pošli toho bachára do riti,“ povedal Nairn, oči prilepené na obrazovke. „Toto neni jeho rajón, tuná nemá čo robiť.“
„Len si poslúž,“ odfrkol Mullen. „V pohode, McCoy?“
McCoy prikývol a Mullen zamieril späť k dverám. „Nechám vás tu samých, chlapci. Dajte vedieť, keď skončíte.“
McCoy si sadol na operadlo gauča, položil škatuľku regaliek na malý stolík s keramickou doskou a čakal. Bol si istý, že niekde nablízku ktosi fajčí trávu. Po tom, čo tu videl, by ho to ani neprekvapilo. Nairn sa k ničomu nemal, ani na okamih neodlepil oči od obrazovky. Prvý krok je teda na ňom.
„Dostal som správu. Čomu vďačím za tú česť?“
Nairn si pohŕdavo odfrkol. „Nefandi si, McCoy. Bol si jediný fízel, ktorého meno som si zapamätal.“
McCoy pozrel na plagáty, čo viseli na stene, prilepené páskou. Žiadne ženské s rozhodenými nohami. Namiesto nich sa díval na mapu Stredozeme a portrét predsedu Komunistickej strany Číny Mao Ce-tunga. Knihy na polici boli z podobného súdka. Autobiografia Malcolma X. Cudzinec v cudzej zemi. Bhagavadgíta.
„Tie hipisácke somariny vážne fungujú?“ spýtal sa. „Už necítiš potrebu rozmlátiť ciferník riaditeľovi väznice?“ Nijaká odpoveď. McCoy si otrávene vzdychol a skúsil to znova. „Chcel si sa so mnou stretnúť kvôli Garviemu?“
Nairn konečne odtrhol oči od Čarovného kolotoča. „Komu?“

Milan Buno, literárny publicista

Zomrela spisovateľka Ursula K. Le Guin, známa najmä pre svoje sci-fi a fantasy romány Zomrela spisovateľka Ursula K. Le Guin, známa najmä pre svoje sci-fi a fantasy romány

No Comments

BRATISLAVA 24. januára (WebNoviny.sk) – Vo veku 88 rokov zomrela americká spisovateľka Ursula K. Le Guin známa najmä ako autorka fantazijného cyklu o Zememorí (1964 – 2014), do ktorej patrí napríklad román Čarodej Zememorí (1968), či série Kronika Západného pobrežia (2004 – 2007).

Obľúbená autorka skonala v pondelok vo svojom dome v Portlande. Rodáčka z kalifornského Berkeley bola dlhšiu dobu chorá.

Na úmrtie Le Guin reagovalo viacero jej literárnych kolegov vrátane spisovateľa Stephena Kinga. „Usula K. LeGuin, jedna z velikánov, zomrela. Nebola len autorkou science fiction, ale aj literárnou ikonou. Šťastnú cestu do galaxie,“ napísal na sociálnej a mikroblogovacej sieti Twitter.

Ursula Kroeber Le Guin

  • sa narodila 21. októbra 1929. Absolvovala Radcliffe College v Massachusetts aj Kolumbijskú univerzitu v New Yorku. Svoj prvý román Rocannon’s World (v češtine vyšla ako Rocannonův svět, pozn. SITA) z Hainského cyklu vydala v roku 1966.
  • počas svojej kariéry, ktorá trvala viac ako pol storočia, napísala vyše 20 románov a viac ako 100 poviedok. Venovala sa tiež písaniu poézie, esejí či literatúry pre deti.
  • za svoju prácu získala viacero ocenení vrátane Hugo Award či Nebula Award za fantasy a science fiction, Newberyho medaily alebo Medaily organizácie National Book Foundation za významný prínos americkej literatúre. V roku 2000 jej Kongresová knižnica za prínos americkému kultúrnemu dedičstvu udelila titul Žijúca legenda.

Súkromný i panovnícky život Márie Terézie Súkromný i panovnícky život Márie Terézie

No Comments

BRATISLAVA 24. januára 2018 (WBN/PR) – Nová kniha Mária Terézia – Miluj a panuj mapuje prvé roky panovania Márie Terézie, jednej z najvýznamnejších postáv novodobej Európy. Počas 40 rokov úspešne vládla ríši, ktorá sa rozkladala na území dnešných 12 európskych štátov.
Príbeh sa začína v roku 1723 korunováciou Karola VI. Za českého kráľa. Od tejto chvíle sa rozvíja láska medzi Máriou Teréziou a Františkom Lotrinským….
Áno, Mária Terézia si vo veľmi mladom veku vydupala svoju veľkú lásku Františka Lotrinského, hoci vydať sa z lásky napokon dovolila len jedinému zo svojich mnohých detí. Pre svoju sobášnu politiku si tak vyslúžila prezývku „svokra Európy“.
Mária Terézia bola jednou z prvých žien v dejinách, ktoré sa dostali do konfliktu medzi rolou matky, manželky a panovníčky. No zároveň jednou z mnohých, ktorým po prvej láske vstúpila do života druhá, ešte osudovejšia než tá prvá. Koľkokrát v živote môže dať človek prednosť citom pred záväzkom?

Kniha Mária Terézia – Miluj a panuj zachytáva súkromný život Márie Terézie, začiatok jej cesty ako panovníčky, ale aj spletité politické zákulisie na cisárskom dvore. Spolu s knihou vznikol aj dvojdielny televízny film, a to v koprodukcii piatich verejnoprávnych televízií. Zrealizovali ho podľa jej scenára v roku 2017.

Autorka Mirka Zlatníková založila niekoľko lifestylových časopisov, z ktorých najznámejšie sú MarianneKondice. Jej televíznou prvotinou bol seriál Dokonalý svět. O rok neskôr bol v rámci televíznej série Soukromé pasti realizovaný jej scenár Díra v plotě.
Pre sériu Nevinné lži napísala časť Druhý dech. Je spoluautorkou scenára seriálu Neviditelní a filmu Teorie tygra.

Začítajte sa do prvých strán novinky Mária Terézia – Miluj a panuj:
Tak, ako všetky dievčatká sveta, aj Mária Terézia zistila, čo od života chce, už keď mala šesť rokov.
V porovnaní s temnotou a chladom viedenského Hofburgu pôsobil Pražský hrad ako raj. Dostala krásne šaty, v detskej izbe sa kúrilo a jedla bolo, čo hrdlo ráčilo. Napríklad také cukrovinky či mäso mohla mať aj každý deň. Koláče, buchty, kačice, morky, a pravdaže, aj pravú čokoládu jej tu uvarili!
Urodzení pražskí občania už roky túžili po čerstvom vetre, ktorý by z mesta odvial prach provinčnosti. Karol VI., ktorého tu mali korunovať za českého kráľa, im tú nádej dal. Dovolil ich dcéram – pochopiteľne, za príslušný poplatok – aby sa dočasne stali „dvornými dámami“. Pražskí otcovia si robili nádeje, že práve na ich dcére spočinie oko niekoho z mocných a doteraz márne investície do hodín francúzštiny a dvorskej etikety sa im konečne vyplatia. Ich pohostinnosť voči kráľovskej rodine nemala hraníc.
V deň, keď Mária Terézia, po domácky zvaná Terezka, pochopila, čo chce od života, jej veľkorysí pražskí patricijovia venovali obzvlášť pikantnú zábavu: tanečné popoludnie. Terezku a jej štvorročnú sestru Anku bude sprevádzať skupina pravých nemeckých hudobníkov a na tanec dohliadne taliansky tanečný majster.
Jezuita Ignác Kampmuller, duchovný pastier kráľovských dcér, znášal tieto radovánky s nevôľou. Nie žeby dievčatám zábavu nedožičil, no viac ráz v živote videl, ako zdrvujúco dopadlo bremeno vlády na detské plecia a detský chrbát ohlo ťarchou zodpovednosti. Aké ťažké je pre tých, ktorých nazývame vládcovia, zistenie, že sú napokon otrokmi ľudí, ktorým nesprávne hovoria poddaní.
A pokiaľ ide o vešiaky, tie používal Ignác Kampmuller často a rád. Nijaká pomôcka nenarovná detský chrbát tak ako správne upevnený vešiak na šaty. A ak sa na dôvažok háčik ostrým koncom otočí k detskému krku, donúti jeho nositeľa nielen narovnať chrbát, ale aj hlavu sklonenú v bázni Božej. Kdeže, nič nenahradí vešiaky, pomyslel si, keď otáčal háčik ku krku Márie Terézie.
Terezka zastonala a grófka Karolína Fuchsová sa k nej vrhla, akoby ju chcela ochrániť. Ignác ju zastavil prísnym pohybom ruky.
Na protesty grófky Fuchsovej bol zvyknutý a vedel s nimi pracovať. Urodzená grófka sa výchovy dievčat ujala na vlastnú žiadosť, keď jej vlastné dcéry odrástli. Terku a Anku bezhranične milovala. Zahrnula ich láskou, ktorá mala blízko k zbožňovaniu a ďaleko od prísnosti. Hovorila im „moji anjelici“.
Anjelici! Ignác sa pri pomyslení na to rúhanie prežehnal. Ako môže niekto hlúpe detské stvorenia nazývať anjelmi?! Napriek tomu Fuchsovú pri svojich zverenkyniach trpel. Mal nad ňou moc. Stačilo jedno slovo a zniesol by Fuchsovou z povrchu dvorského, ktorý je pre šľachtu dôležitejší ako povrch zemský. Ak by sa cisár alebo jeho žena dozvedeli, ako dievčatá oslovujú vychovávateľku, mohla by sa rovno zabaliť a odísť na svoje vidiecke sídlo, kde by hnila medzi hnojom a ovcami. Teda ak tam nejaké ovce ešte ostali. O zlom hospodárení Karola VI. kolovali rôzne legendy…
„Mami!“ volala Anka na Fuchsovú, keď si rozbila koleno.
„Mami!“ kričala Terezka, keď sa jej prisnil v noci zlý sen.
„Mami! Mami!“ ozývalo sa detskou izbou, keď sa Fuchsová namiesto čítania zbožných kníh hrala s deťmi na naháňačku. Poznal jej slabosť, a to mu dodávalo pocit nadvlády. Fuchsová zostane s deťmi tak dlho, ako on, Ignác, bude chcieť. Potom povie ich skutočnej matke, Alžbete, pár vecí, ktoré sa jej nebudú páčiť, a zdiskredituje Fuchsovú.
Dievčatká s vešiakmi na chrbtoch vyzerali ako bábky. Meravo sa šuchtali k učiteľovi tanca.
Maestro si prezrel blonďavú Terezku s trpiteľskými bledomodrými očami a na okamih mu napadlo, že to malé dievčatko s vešiakom vyzerá, ako keby ju ukrižovali. Striaslo ho: Takto sa správať k deťom!
Pod prísnym pohľadom Ignáca dal váhavo pokyn hudobníkom: „Uno, due, tre…“
Keby tento výjav videli pražskí patricijovia, iste by pochybovali, či budú kráľovské deti na Prahu spomínať v dobrom.
Keby sa však pozreli o pár metrov ďalej, za živý plot, boli by ešte rozpačitejší.
Na trávniku Kráľovského letohrádku učil pätnásťročný vojvoda František Štefan Lotrinský ich dcéry novú hru, ktorú pomenoval „Čerešňová“. Precvičovali si pri nej nielen svoje teoretické vedomosti francúzskeho jazyka, ale tiež úplne nové praktické ovládanie francúzskeho bozku. František Štefan bol na tento účel ideálnym učiteľom. Mal telo muža a chlapčenskú hravosť. Ani on sám zatiaľ nevedel, že nejde len o náhodné rozhranie veku. Touto fatálnou kombináciou bude disponovať až do konca života. Bude vzbudzovať nehu a vášeň v desiatkach, ba stovkách žien. František Štefan o tom však nepremýšľal. Ak máme byť úprimní, František nepremýšľal nikdy o ničom. „Plané filozofovanie“ pre neho znamenalo premýšľanie o čomkoľvek, čo sa netýkalo lovu, koní, kariet alebo žien.
V ten deň v pražských záhradách Františkovi stačilo, že sa z neho podlamujú kolená piatim mladým dámam. V ruke mal košík s čerešňami a jeho úlohou bolo trafiť výskajúcim a unikajúcim dievčatám do výstrihu. Ak trafil, smel si čerešne zo záňadria vytiahnuť a vložiť do úst. Ak chcelo čerešňu ochutnať dievča, muselo si ju vyloviť z jeho úst. František jazykom čerešne otáčal a dievčatá sa tak naučili umenie francúzskeho bozku už na tretí, najneskôr štvrtý pokus.
Líza, dcéra pražského minciara, zúfalo prehrávala. Kedykoľvek sa k nej František priblížil, zdreveneli jej nohy. Keď jej vložil ruku do výstrihu, očervenela ako… čerešňa. Františkov jazyk v ústach jej pôsobil takú rozkoš, že sa jej podlamovali kolená. Za potupného smiechu ostatných dočasných dvorných dám si musela sadnúť na lavičku. Keď sa k nej František priblížil s ďalšou čerešňou v ruke, hľadela na neho s rovnakou bezmocnosťou, akoby sedela na lavici obžalovaných a čakala na rozsudok. Kat František ju pripraví o hlavu. O rozum prišla už pred pol hodinou.
„Utekaj!“ zakričala na ňu Božena, priateľka z nedeľnej školy. Líza sa razom prebudila z tranzu. Hnaná zvyškom mravnej sebazáchovy unikala cez záhony a trávnik. Šaty sa jej trhali o kríky a podpätky borili do mäkkej hliny. Utekala pred prvým erotickým dobrodružstvom v živote. Chcela sa ukryť u otca v mincovni a už nikdy nepočuť francúzštinu.
Františka Štefana a jeho horúci dych počula za sebou. Zdalo sa, že ju doženie, a potom… A potom bolo ticho. Líza sa zastavila a obzrela. Nikto za ňou nebežal. Urobila pár krokov späť a pozrela sa, kde zostal jej prenasledovateľ.
Zbadala kráľovské dcérky, ktoré sa ako bábky pohybovali v akomsi podivnom rytme, ktorý nemal nič spoločné s tým, o ktorý sa usilovali hudobníci, ani s tým, čo predvádzal tanečný majster. Točili sa okolo svojej osi. Mladšie dievčatko buchlo do staršieho a to spadlo tvárou na zem.
„Vstávaj, Terezka,“ pribehla k nej grófka Fuchsová. „No tak, dievčatko…“ Dievčatko však vstať nemienilo. Skrútilo sa do klbka a ležalo na zemi ako slimák stočený do ulity.
„Mária Terézia, porúčam vám, aby ste vstali!“ vztýčil sa nad ňou páter Kampmuller. Dievča si ľahlo na chrbát a dívala sa do neba.
Talianskemu maestrovi opäť pripomenula istú ukrižovanú sväticu, na ktorej meno si však nemohol spomenúť. Na čele mu vyrazil pot. Pokynul hudobníkom, aby prestali hrať.
Ticho, ktoré sa rozhostilo, preťalo chlapčenské zapískanie.
„Aha, čo som našiel!“ výskal František Štefan, „rozbitú bábiku.“
Zdvihol Máriu Teréziu zo zeme, akoby naozaj bola porcelánová bábika, a potom ju opatrne postavil späť na nohy.
„Prečo trucuješ?“
„Neviem tancovať!“ vysunula Terezka spodnú peru. František Štefan to využil a vsunul jej na ňu čerešňu. Dievčatko ju prehltlo a kôstku vypľulo Františkovi do pripravenej dlane.
Fuchsová si významne odkašľala a pozrela sa na pátra.
František dával Terezke dolu vešiak z chrbta.
„To je teda čudná móda… To sa v Rakúsku nosí?“
Terézia pokrčila plecami. František hodil vešiak na trávnik a pokynul hudobníkom: „Zahrajte nejakú gavotu!“
Maestro si osušil spotené čelo a kapela spustila v ľahkom hravom rytme. František Štefan vzal Terezku do náručia, zdvihol ju nad hlavu a zatočil sa s ňou. Tá zjojkla úžasom. Prvý raz videla svet z výšky dospelého človeka. Otec, matka ani nikto z dvoranov ju nikdy nenosil v náručí. Jediný človek, ktorý sa s ňou maznal, bola grófka Fuchsová. Niekedy večer ju a Anku hojdala na kolenách.
Takú blízkosť a teplo ľudského tela cítila prvý raz v živote. Privinula sa k Františkovi najtesnejšie, ako sa len dalo.
„A dosť!“ zakričal Kampmuller hlasom takým vysokým, až mu preskočil do fistuly.
„Čože sa stalo, páter?!“ ohradil sa František Štefan. Nebol zvyknutý, aby mu nejaký kňaz hovoril, kedy a čoho je DOSŤ.
„Mária Terézia, vysvetlite vojvodovi, v čom porušil pravidlá,“ vyzval Kampmuller svoju zverenkyňu.
Tá sa na Františka usmiala: „Nesmieš ma brať na ruky! To nesmie nikto! Ja som habsburská princezná. Môj otec je uhorský kráľ a nemecký cisár a zajtra bude českým kráľom. A ešte je viacnásobným vojvodom!“
František Štefan sa ohradil: „Ja som tiež vojvoda. Lotrinský. Takže môžeme urobiť výnimku!“
„Áno,“ odpovedala Mária Terézia a zdvihla prštek: „Ale len, keď si ma vezmeš za ženu!“
„Hneď teraz?“ spýtal sa František a na líčkach sa mu urobili jamky.
I Terezka sa musela nad tým rozosmiať: „Nie teraz. Predsa až keď budem dospelá!“
Potom zvážnela a spýtala sa znova: „Vezmeš?“
František Štefan ako správny Lotrinčan vedel, že ak odmietne ženské srdce, skončí v pekle. Nezáleží pritom, či bije v šesťročnom hrudníku, alebo v prsiach starej dámy. Čupol si teda, pozrel sa Terezke do očí a pevným hlasom povedal: „Keď budeš dobrá, tak na teba počkám!“
Pobozkal dievčatko na čelo a rozbehol sa smerom k bráne. Už pred chvíľou si všimol, že z krovia vykukuje hlava tej peknej patricijskej dcérky.
Hudobníci ďalej hrali gavotu a Anka, ktorej Fuchsová v nestráženom okamihu tiež vzala vešiak, hopkala po trávniku ako kozliatko.
„Dosť! Prestaňte, Mária Anna!“ zasyčal Kampmuller.
„Ja chcem ešte tancovať, prosím, prosím!“
Kampmuller sa vztýčil nad Ankou: „Na zem! Obe si okamžite kľaknite!“
Hudobníci zložili nástroje k nohám. Terezka si kľakla vedľa svojej sestry. Na rozdiel od nej však nesklonila hlavu.
„Ako ste dnes zhrešili, Mária Terézia?“
„Neviem!“
„Odmietali ste vstať!“ zahrmel páter. „Viete, koľkokrát spadol Ježiš na svojej poslednej ceste?! Bičovali ho, pľuli naňho, ale on sa vždy vztýčil a niesol svoj kríž! Previnili ste sa lenivosťou, rezignovanosťou a slabou vôľou!“
Mária Terézia sa mu stále pozerala do očí. Práve toto ju na jezuitovi najviac popudzovalo. Sklonil jej hlavu čelom k zemi.
„Protivili ste sa Bohu neposlušnosťou, márnivosťou, drzosťou, a čo viac – stáli ste len krok od ťažkého hriechu.“
„Je mi to ľúto, vaša velebnosť!“ odpovedala Terezka, ale od pravdy to malo poriadne ďaleko. V duchu premýšľala, aké asi býva v Lotrinsku počasie. Až páter odíde, musí sa opýtať grófky Fuchsovej.
Kampmuller uťahoval skrutky.
„Vo vašich očiach som dnes zazrel žiadostivosť a koketériu. To sú veci, ktoré cirkev svätá neodpúšťa. Ak to prezradím vášmu otcovi, zakáže vám účasť na zajtrajšej korunovácii!“
Terezke došlo, že zajtrajšok jej ponúka ďalšiu možnosť vidieť Františka Štefana. Aspoň z diaľky.
„Prosím, nie! Urobím všetko, čo budete chcieť!“
Kampmuller sa usmial. Lebo to bola správna odpoveď. Takto má kráľovská dcéra hovoriť s predstaviteľom cirkvi.
Ten večer strávila Terezka zamknutá s Ankou v detskej izbe. Za trest boli bez večere. Anka fňukala a Terezka snívala o svojej budúcnosti. Dnes zistila, čo od života chce: vydať sa za Františka Štefana a porodiť mu aspoň päť detí. Štyroch chlapcov a jedno dievčatko.
František Štefan o živote nepremýšľal. Vedel len to, čo chce od dnešnej noci. Tým niečím bolo telo Lízy, dcéry pražského minciara.

Milan Buno, literárny publicista

Banská Štiavnica na starých pohľadniciach Banská Štiavnica na starých pohľadniciach

No Comments

BRATISLAVA 14. decembra 2017 (WBN/PR) – Kniha Banská Štiavnica na starých pohľadniciach môžu skvele oživiť záujem o bohatú banícku minulosť štiavnického kraja a najmä jej slávnej Baníckej a lesníckej akadémie, ktorá pretrvala v tomto meste takmer 155 rokov. Bola pýchou „strieborného“ mesta pod Sitnom, ktoré po stáročia vydávalo zo svojich útrob strieborný kov lákajúci z túžby po ziskoch príslušníkov panovníckeho dvora, desiatky waldbürgerov a súkromných ťažiarov. Z túžby po poznaní lákalo aj vedcov a technikov z celého sveta.

Vyberte sa na prechádzku po minulosti jedného z najkrajších slovenských miest.
Banská Štiavnica na starých pohľadniciach nadväzuje na nové skutočnosti a historické informácie, ktoré sa v prípade tohto mesta neustále objavujú. Podobne ako sa vynárajú neznáme informácie z jej minulosti objavujú sa aj nepoznané historické pohľadnice.
Autorom doplňujúcich textov je opäť Ivan Herčko, vynikajúci odborník a lokálpatriot s citovým vzťahom k mestu a starým pohľadniciam. Jeho inovované texty sa snažia pútavou formou priblížiť život v meste v prvej polovici 20. storočia a zachytiť najvýznamnejšie dominanty tohto obdobia.

Stáročia trvajúca ťažba rúd drahých a farebných kovov poznačila nielen podzemie, ale aj tvárnosť okolia Banskej Štiavnice. Ústia starých štôlní a šachiet s odvalmi, vodné nádrže so systémom zberných a spojovacích jarkov vybudované na banské účely, zvyšky prevádzkových banských objektov a banícke domčeky roztrúsené po úbočiach dodávajú tomuto mestu typickú a neopakovateľnú scenériu.

Ustie dedicnej stolne michal 1918.jpg
www.bux.sk

Viaceré novinky celoeurópskeho, ale aj svetového významu boli spojené s menami štiavnických priekopníkov banskej vedy, techniky a školstva. Tým dnes patrí najvyššia úcta, obdiv a uznanie za ich geniálne a na svoju dobu pokrokové myšlienky, vďaka ktorým sa štiavnické baníctvo dostalo na špičkovú svetovú úroveň.

V strednej Európe je len málo miest, ktoré mali taký hospodársky význam ako Banská Štiavnica, píše sa v novinke Banská Štiavnica na starých pohľadniciach. Mesto malo veľa svetových a európskych prvenstiev. Malo najstaršie banské a mestské privilégiá, prvýkrát na svete sa tu použil pušný prach v baníctve na rozpojovanie hornín a bol tu využitý aj unikátny systém umelo vybudovaných vodných nádrží, zberných a spojovacích vodných jarkov slúžiacich na zachytávanie povrchovej vody na pohon banských vodočerpacích a ťažných strojov a stúp.

Bs otvorene.jpg
www.bux.sk

Vznik, ako aj najväčší rozvoj mesta sú neodmysliteľne spojené s ťažbou drahých kovov – striebra a zlata. Prvý vierohodný údaj o ťažbe striebra pochádza z roku 1217 a z roku 1275 najstaršia zachovaná mestská pečať v Európe s baníckymi insígniami. Aj to svedčí o význame, ktoré malo baníctvo už v 13. storočí. Ťažba zlata a striebra postupne narastala až dosiahla najvyšších hodnôt v 18. storočí.

Banská Štiavnica patrí k prvým mestským pamiatkovým rezerváciám na Slovensku. Jej ochranu zobral na vedomie zbor povereníkov v roku 1950. Práve stagnácia napomohla zachovaniu množstva cenných objektov. Zachovanosť autentických architektúr, jedinečnosť ich spolupôsobenia s prírodným prostredím a najmä nezastupiteľný význam banskoštiavnického regiónu pre dejiny vedy a techniky boli hlavnými dôvodmi, pre ktoré Banskú Štiavnicu a technické pamiatky v jej okolí v decembri 1993 zaradili do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.

Milan Buno, literárny publicista

To NAJ z obľúbenej TV šou To NAJ z obľúbenej TV šou

No Comments

BRATISLAVA 7. decembra 2017 (WBN/PR)

Viete, čo robia východniari, keď sú smutní?
Pijú.
A viete, čo robia východniari, keď sú veselí?
Pijú ešte viac.

V Košiciach pokrstili na Mikuláša novú knižku Všetko čo mám rád. Áno, ak vám to pripomína známu TV šou, je to ono. Nájdete v nej to najlepšie z hudobno-zábavnej relácie, ktorou sprevádza Štefan Skrúcaný a Ondrej Kandráč.
Knihu spolu s hlavnými moderátormi uviedol do života bývalý prezident Rudolf Schuster. Súčasťou bol aj minikoncert a po ňom autogramiáda.

Darčeková publikácia Všetko čo mám rád prináša skvelú atmosféru relácie spolu s množstvom fotografií a výberom tých najlepších vtipov od moderátorov a ich hostí.
Nechýbajú Ján Ďurovčík, Ivan a Miro Táslerovci, Miro Noga, Zuzka Vačková, Maťo Landl, Zuzka Norisová, či televízni Naši – Lujza Garajová Schrameková a Marián Miezga.

V knihe si môžete len tak listovať a usmievať sa popod fúzy J Veselé historky, zaujímavé príbehy a hostia, ktorých máme radi. Dozviete sa o nich, aké majú radi filmy, či ktoré osobnosti obdivujú.

Vsetko zostava.jpg
www.bux.sk

„Vek je len číslo a človek je taký starý, ako sa cíti,“ tvrdí Števo Skrúcaný. „Naozaj starý je vtedy, keď vyjde z múzea a spustí sa poplašné zariadenie.“

Ak máte radi škodoradostný smiech, prídete si na svoje, pretože v knižke Všetko čo mám rád je aj množstvo vydarených trapasov.  Ako ten od Zuzky Vačkovej:
„V puberte som sa naučila šiť. Ušila som si nádhernú sukňu, kvetovanú, dlhú. Dala som si krátke tričko, bolo mi vidno holý pupček. Takto vyobliekaná som sa vybrala do mesta. Nastúpila som do električky, chytila sa tyče a všetci sa na mňa pozerali. Ako som tam hrdo stála, nastúpil nejaký chlapec, niečo zdvihol a podával mi to so slovami: „Slečna, nie je táto sukňa vaša?“
Keď som nastupovala, pristúpila som si sukňu a celý čas som tam stála iba v nohavičkách.“

Súčasťou knihy Všetko čo mám rád je spevník s notami k piesňam, ktoré v show odzneli.
Zaspievať či zahrať si tak môžete aj slovenský megahit Hej, sokoly!
„Spomínam na to, ako sme nahrávali videoklip k skladbe Hej, sokoly!“ hovorí Ondrej Kandráč. „Šli sme už asi dvadsiatu kamerovú slučku, dvadsiaty raz sme hrali tú istú pieseň, lebo to potrebovali v rôznych záberoch a polohách. A jeden kameraman z Bratislavy len kýval hlavou: „Už tri hodiny nahrávame, furt to isté spievate a stále hráte, akoby išlo o život.“ Na to niekto poznamenal: „Keď východniari hrajú, vždy ide o život.“

Milan Buno, literárny publicista

Zachráňte svojich spolužiakov pred vrahom! Zachráňte svojich spolužiakov pred vrahom!

No Comments

BRATISLAVA 1. decembra 2017 (WBN/PR) – Prvá kniha v sérii Obeť bez tváre sľubuje vynikajúce krimi a spolu s knihou vyšla aj špeciálna aplikácia, hra, v ktorej musíte zachrániť čo najviac svojich spolužiakov, kým ich nepozabíja brutálny vrah.
Zmerajte si sily s vrahom, zachráňte čo najviac svojich spolužiakov! A vychutnajte si novú severskú detektívku.

Učiteľa pracovného vyučovania nájdu brutálne zavraždeného v jeho dielni. Vrah pri tele zanechal fotografiu triedy zo začiatku osemdesiatych rokov. Obeť mala na fotografii tvár prečiarknutú krížikom.
Čoskoro sa zistí, že obeťou je jeden z dávnych spolužiakov policajného vyšetrovateľa Fabiana Riska. A je jasné, že vrah postupuje podľa diabolsky zostaveného plánu.
Zďaleka nie je koniec a dochádza k ďalej vražde…

Fabian Risk sa s rodinou vracia do Helsingborgu, svojho rodného mesta, kde dlhé roky pracoval v štokholmskej polícii.

Fabian rozbieha vyšetrovanie a nechtiac v ňom ožívajú spomienky na zabudnuté nezrelé lásky aj brutálne šikovanie na škole. Spomienky, na ktoré nie je veľmi hrdý.
Čoskoro je čoraz hlbšie zapletený do prípadu, kde napokon nie je nič také, ako sa zdá, a nebezpečenstvo sa stupňuje. To všetko má osudné následky nielen preňho samého, ale aj pre jeho najbližšie okolie.

Vrah zabíja spolužiakov a na jeho zozname je aj Fabian Risk!

Zachráňte svojich spolužiakov!

V knihe Obeť bez tváre zabíja vrah spolužiakov…a dostal sa aj do špeciálnej hry. Každý z triedy môže byť vrahom a vy ho musíte čo najskôr odhaliť.

Zahrajte si hru na www.obetbeztvare.sk. Kliknete na tvár spolužiaka a tým ho zachránite. No vzápätí je na rade vrah a jedného zo spolužiakov zabije. Striedate sa a vy musíte čo najskôr odhaliť vraha (aj podľa indícií), aby zabil čo najmenej vašich spolužiakov.
Okrem zábavy hráte aj o super ceny – 100 kníh podľa vlastného výberu a zájazd Metropoly Škandinávie.

Začítajte sa do novinky Obeť bez tváre:

30. júna – 7. júla 2010

Na jeseň roku 2003 vykonal psychológ Kipling D. Williams experiment, počas ktorého vystavil pokusné osoby sociálnej izolácii prostredníctvom virtuálnej loptovej hry Cyberball, kde si traja hráči prihrávali loptu medzi sebou. Po chvíli si dvaja z nich začali prihrávať iba navzájom. Ten tretí, nevediac, že hrá proti počítačom, zažíval intenzívny pocit eliminácie a vylúčenia. Pocit bol taký výrazný, že sa magnetickou rezonanciou dalo zmerať zvýšenie aktivity rovnakej časti mozgu ako pri čisto fyzickej bolesti.

1

FABIAN RISK JAZDIL AUTOM po tej ceste viac ráz, než si dokázal spomenúť. No nikdy predtým to nebolo také jednoduché a povznášajúce ako teraz. Presne ako si naplánovali, vyrazili skoro ráno a mohli si dopriať dlhú prestávku na obed v Gränne.
Už vtedy sa nepokoj, ako sťahovanie dopadne, začal rozplývať. Sonja bola veselá, prekypovala radosťou, dokonca sa ponúkla, že posledný kúsok cez Småland bude šoférovať, aby si mohol vziať poriadne veľkého sleďa. Bolo to od nej až príliš milé, dokonca sa pristihol, že premýšľa, či to všetko nie je len veľké divadlo. Ak by bol celkom úprimný, niekde hlboko vnútri pochyboval, či to bude naozaj fungovať, utiecť od všetkých problémov a začať odznova.
Deti zareagovali, presne ako sa dalo čakať. Matilda to považovala za napínavé dobrodružstvo napriek tomu, že do štvrtej triedy by išla v úplne novej škole. Theodor sa k tomu nestaval až tak pozitívne, dokonca hrozil, že zostane v Štokholme. No po obede v Gränne sa aj on rozhodol, že tomu dá šancu, a na prekvapenie všetkých si viac ráz vytiahol slúchadlá z uší a rozprával sa s nimi.
Najlepšie zo všetkého však bolo, že volanie ustalo. Volanie a krik, čo prosí o život, ktorý ho počas posledného pol roka prenasledoval nielen v snoch, ale väčšinou aj počas bdenia. Konečne to prestalo.
Prvý raz si to všimol pri Södertälje, ale predpokladal, že si len namýšľa. Až keď prešli cez Norrköping, bol si tým úplne istý a každým kilometrom, ktorý ostal za nimi, hlasy slabli. Teraz, keď boli na mieste, o 556 kilometrov ďalej, úplne stíchli.
Vyzeralo to, akoby bol čas rozdelený pred ich pobytom v Štokholme a udalosťami minulej zimy a po nich. A konečne, konečne už nastal čas po, pomyslel si Fabian a zasunul do zámky kľúč od ich nového bývania – jedného z anglických radových domčekov z červených tehál na Pålsjögatan. Ako jediný z rodiny bol už v dome, ale vôbec ho neznervózňovalo, čo si ostatní pomyslia. Len čo uvidel, že je na predaj, bol si istý, že nový život začnú práve tu a nikde inde.
Pålsjögatan 17 v Tågaborgu, od mesta len na skok a hneď za rohom Pålsjösky les. Tam bude môcť každé ráno behať a vráti sa k tenisu na štrkových kurtoch. Ak by chcel ísť k moru, tak sa len skotúľa dole Halalidbackenom a bude na kúpalisku Fria bad, kde sa v mladosti kúpaval. Vtedy fantazíroval o tom, že býva práve v tejto štvrti, namiesto žltých nájomných barakov hore v Dalheme. Dnes, po tridsiatich rokoch, sa sen splnil.
„Oci, na čo čakáš? Nevezmeš to?“ spýtal sa Theodor.
Fabian sa prebral zo šťastného opojenia a zbadal, že zvyšok rodiny stojí dole na chodníku a čaká, kým zdvihne mobil, ktorý mu zvonil vo vrecku. Vytiahol ho a videl, že je to Astrid Tuvessonová, jeho nová alebo, správnejšie povedané, budúca šéfka na kriminálnom oddelení helsingborskej polície.
Papierovo bol ešte ďalších šesť týždňov zamestnaný v Štokholme. Navonok sa zdalo, že sa sám rozhodol dať výpoveď. No väčšina starých kolegov nepochybne vedela, ako to vlastne bolo a že by tam nikdy znova nevkročil.
Šesťtýždňová nedobrovoľná dovolenka vyzerala čoraz lákavejšie. Ani si nedokázal spomenúť, či mal po štúdiách niekedy toľko voľna. No či to bude stačiť, to sa ešte len ukáže. Plánoval, že sa v pokoji usadia v dome. Potom by sa zoznámili s novým mestom a v závislosti od počasia a chuti, by možno odcestovali na nejaké teplejšie miestečko. Rozhodne sa nemienili čímkoľvek stresovať. To všetko by si mala Astrid Tuvessonová uvedomovať.
Napriek tomu volala.
Niečo sa stalo a on zvažoval hovor prijať, aby zistil čo. No so Sonjou si niečo sľúbili. Toto leto budú znova rodina a rozdelia si zodpovednosť. Možno by dokonca našla silu a posledné obrazy na výstavu by dokončila až na jeseň? Okrem toho hádam existujú u helsingborskej polície aj iní, ktorí nemajú dovolenku, nie?
„Nie, to počká,“ odvetil, zastrčil mobil naspäť do vrecka, odomkol a vpustil dnu Theodora s Matildou, ktorí súperili, kto vojde ako prvý. „Ak by som bol vami, začal by som záhradou!“ Otočil sa k Sonji, ktorá k nemu vystúpila po prednom schodisku, v náručí reproduktor od iPodu.
„Kto volal?“
„Nikto dôležitý. Poď si pozrieť dom.“
„Vari to nebol…“
„Nie, nebol,“ odtušil Fabian. No v jej očiach zbadal, že mu neverí, tak zdvihol mobil, aby naň videla. „Bola to moja budúca šéfka, ktorá nás určite chcela iba privítať. Poď už.“ Vzal od nej reproduktor, zakryl jej oči rukou a gestom ju lákal dnu do domu. „Ta-dam!“ Zložil ruku a ona sa obzerala dookola po nezariadenej obývačke s kozubom, po priľahlej kuchyni, ktorá viedla von do malej záhrady za domom, kde bolo vidieť Theodora a Matildu, ako skáču na veľkej trampolíne.
„Ach. To je úplne… Úplne skvelé.“
„Tak to schvaľuješ? Páči sa ti?“
Sonja prikývla. „Povedali sťahováci, kedy prídu?“
„Niekedy neskoro popoludní, navečer. Ale môžeme dúfať, že budú meškať a neprídu skôr ako zajtra.“

Milan Buno, literárny publicista

Teroristi opäť zaútočili! Teroristi opäť zaútočili!

No Comments

BRATISLAVA 27. novembra 2017 (WBN/PR) – Štyri mesiace po najväčšom atentáte na americkej pôde od 11.septembra teroristi z Islamského štátu udrú znova. Tentoraz sa ich cieľom stane elegantná londýnska štvrť West End, ktorou otrasie séria mohutných výbuchov prinášajúcich hrozivé krviprelievanie a paniku…

Začíta sa sedemnásty príbeh jednej z najúspešnejších špionážnych sérií všetkých čias o legendárnom Gabrielovi Allonovi. Tajnom izraelskom agentovi, ktorého si obľúbili milióny fanúšikov na celom svete.
Daniel Silva a jeho novinka Dom špiónov.

Kniha sa hneď po vyjdení dostala na prvé miesto rebríčka bestsellerov New York Times. Aj to svedčí o neutíchajúcej popularite skvelého agenta a súčasne vášnivého reštaurátora obrazov.
Priaznivcov tohto hrdinu určite poteší aj správa, že sa chystá filmové spracovanie v podobe televízneho seriálu.

Tieto útoky sú výsledkom dokonalého utajenia a koordinácie, no ich páchatelia predsa len zanechajú po sebe jednu stopu. Táto stopa zavedie Gabriela a jeho tím na juh Francúzska, do prepychového sídla Jeana-Luca Martela a Olivie Watsonovej.
Bývalá modelka Olivia predstiera, že netuší, že pravým zdrojom Martelovho rozprávkového bohatstva sú drogy.
A Martel zasa zatvára oči pred faktom, že obchoduje s človekom, ktorého cieľom je zničenie Západu. Pod Gabrielovým skúseným vedením sa však obaja stanú hrdinami v globálnej vojne s terorizmom.

Špionážny triler Dom špiónov nás opäť zavedie na mnohé miesta, od Paríža, cez Saint-Tropez, Provensalsko až po izraelský Tel Aviv, Saharu v Maroku, či Londýn a Ženevu.
Neuveriteľný je jeden fakt: prvý náčrt Domu špiónov s opisom dvoch teroristických útokov v Londýne dokončil Daniel Silva 15.marca 2017.
O týždeň neskôr, 22.marca 2017, vošiel na Westminster Bridge Chálid Masúd v prenajatom automobile Hyundai. Zrazil množstvo nevinných ľudí, dobodal na smrť policajta a celkovo zomrelo šesť ľudí vrátane Masúda.

Prečítajte si prvé strany trileru Dom špiónov:

Aj keď išlo o bezprecedentnú udalosť spojenú s mnohými rizikami, prebehla bez zbytočného rozruchu. A v tichosti. Práve to bolo na celej veci najpozoruhodnejšie. Isteže, nechýbalo dramatické vyhlásenie vlády, vysielané naživo, ani slávnostná prvá schôdza kabinetu či honosná oslava vo vile Ariho Šamrona na brehu Tiberiadskeho jazera, kam mu prišli zaželať veľa šťastia všetci priatelia a spolupracovníci z jeho pestrej minulosti – špióni, politici, vatikánski duchovní, londýnski obchodníci s umením, dokonca aj nenapraviteľný zlodej obrazov z Paríža. No inak sa všetko odohralo pokojne. Jeden deň sedel Uzi Navot za svojím veľkým stolom z dymového skla v riaditeľskej kancelárii, a na druhý deň bol na jeho mieste Gabriel. Bez stola, nepotrpel si na sklo.
Vždy mal radšej drevo. Veľmi staré drevo. A obrazy, pochopiteľne, rýchlo totiž zistil, že nedokáže stráviť dvanásť hodín denne v miestnosti bez obrazov. Zavesil si na stenu pár vlastných, nepodpísaných, a niekoľko prác svojej matky, kedysi významnej izraelskej maliarky. Zavesil tam dokonca aj veľký abstraktný obraz, namaľovala ho jeho prvá manželka Lea, keď spolu študovali na Bezalelovej akadémii výtvarných umení v Jeruzaleme. Na sklonku dňa mohol návštevník počuť spoza dverí riaditeľskej kancelárie aj operné árie, najmä z Gabrielovej milovanej Bohémy. Hudba mohla znamenať iba jedno. Gabriel Allon, princ ohňa, anjel pomsty a vyvolený syn Ariho Šamrona konečne zaujal svoje právoplatné miesto na čele izraelskej tajnej spravodajskej služby.
Jeho predchodca neodišiel ďaleko. Uzi Navot sa len presťahoval na druhú stranu chodby do niekdajšej Šamronovej malej pevnosti. Ešte nikdy predtým neostal odchádzajúci šéf pod jednou strechou so svojím nástupcom. Porušili tým jedno z najposvätnejších pravidiel Inštitútu, podľa ktorého bolo treba raz za čas vykosiť porast a zorať pôdu. Pravda, niektorí bývalí šéfovia chceli zostať v obraze. Občas sa zastavili na Bulvári kráľa Saula, rozprávali bojové historky, rozdávali nevyžiadané rady a v podstate išli všetkým na nervy. A ešte tu bol, pochopiteľne, Šamron, večný Šamron, horiaci ker. Vybudoval Inštitút z ničoho a na svoj obraz. Dal službe identitu aj jazyk, preto považoval za svoje božské právo miešať sa do jej záležitostí, ako a kedy sa mu zachcelo. Šamron odmenil Navota riaditeľskou funkciou, a keď prišiel čas, zase mu ju zobral.
Gabriel však trval na tom, aby Navot zostal aj s výhodami, aké mal v minulosti. Delili sa teda o sekretárku – obávanú Orit, na Bulvári kráľa Saula známu ako Železná kupola pre schopnosť odbiť všetkých nevítaných návštevníkov – a Navot smel ďalej používať služobné auto s plným počtom bodygardov, na čo v Knessete chvíľu frflali, no napokon sa s tým zmierili v záujme zachovania pokoja. Jeho titul nehovoril veľa, čo bolo pre Inštitút typické. Všetci boli profesionálni klamári. Pravdu hovorili iba medzi sebou. Pred ostatnými – manželskými partnermi, deťmi aj občanmi, ktorých podľa prísahy ochraňovali – sa skrývali pod pláštikom klamstiev.
Keď mali Gabriel a Uzi otvorené dvere, čo zvyčajne mali, videli na seba cez chodbu. Dennodenne spolu telefonovali, obedovali – niekedy v zamestnaneckej jedálni, inokedy sami dvaja v Gabrielovej kancelárii – a každý večer si užívali pokojné chvíle pri Gabrielovej opere, hoci ju Uzi napriek viedenskému pôvodu z duše neznášal. Nemal rád hudbu a výtvarné umenie ho nudilo. Inak sa s Gabrielom zhodli, aspoň pokiaľ išlo o záležitosti Inštitútu a bezpečnosti štátu Izrael. Uzi trval na neobmedzenom prístupe ku Gabrielovi a chcel byť na všetkých dôležitých schôdzkach vedenia Inštitútu. Zvyčajne mlčal ako sfinga, mohutné ruky prekrížené na zápasníckej hrudi, na tvári nepreniknuteľný výraz. Občas za Gabriela dokončil vetu, aby dal prítomným najavo, že sú vo všetkom zajedno. Boli ako Boaz a Jáchín, dva stĺpy pri vchode do Prvého jeruzalemského chrámu, a keby sa niekto pokúsil poštvať jedného proti druhému, škaredo by na to doplatil. Pre ľudí bol šéfom Gabriel, ale Uzi sa stále považoval za vládcu a na svojom dvore nestrpel nijaké intrigy.
Niežeby sa nejaké vyskytli, lebo členovia vedenia držali spolu. Všetci pochádzali z elitnej jednotky Barak, ktorá uskutočnila mnohé legendárne operácie legendárnej služby. Roky pracovali v suterénnych kuticiach, čo kedysi slúžili ako sklad starého nábytku a vyradenej elektroniky. Teraz obsadili rad kancelárií, čo sa ťahal od Gabrielových dverí. Dokonca aj Eli Lavon, jeden z popredných izraelských biblických archeológov, súhlasil, že sa vzdá miesta na Hebrejskej univerzite a vráti sa do Inštitútu na celý úväzok. Lavon dozeral na sledovačov, zlodejov a špecialistov na umiestňovanie odpočúvacích zariadení a skrytých kamier. V skutočnosti ho Gabriel využíval, ako uznal za vhodné. Lavon, majster fyzického sledovania, pozeral Gabrielovi cez plece už od operácie Boží hnev. Gabriel za ním často chodil do neveľkej pracovne plnej keramických črepov, starovekých mincí a nástrojov užiť si pár minút pokoja. Lavon nikdy nebol veľmi zhovorčivý.
Rovnako ako Gabriel, aj on odvádzal najlepšiu prácu potme a potichu.
Niektorí starší zamestnanci pochybovali o múdrosti Gabrielovho rozhodnutia obklopiť sa toľkými vernými a pozostatkami z minulosti. No zväčša si to nechávali pre seba. Dosiaľ žiadny generálny riaditeľ – samozrejme, okrem Šamrona – nemal pri nástupe do funkcie toľko bohatých skúseností a takú dobrú povesť ako Gabriel. Bol v hre dlhšie než ostatní v brandži a časom získal pozoruhodných priateľov a spolupracovníkov. Britskému premiérovi zachránil kariéru, pápežovi život. Napriek tomu nepatril k ľuďom, ktorí si bez okolkov vyberajú staré dlhy. Skutočne mocný muž, hovorieval Šamron, nemusí žiadať o láskavosť.
Gabriel však mal aj nepriateľov. Nepriateľov, ktorí zničili život jeho prvej manželke a pokúsili sa o to aj pri druhej. Nepriateľov v Moskve a Teheráne, pre ktorých bol jedinou prekážkou na ceste k naplneniu ich ambícií. Načas si to s nimi vybavil, ale uvedomoval si, že sa vrátia. Takisto ako muž, s ktorým sa stretol v poslednej bitke. Práve on zaujal prvé miesto na zozname budúcich úloh nového generálneho riaditeľa. Počítače Inštitútu mu pridelili náhodne vybrané meno. No Gabriel a nové vedenie Inštitútu za zabezpečenými dverami budovy na Bulvári kráľa Saula používali grandiózne nom de guerre, ktoré si sám zvolil. Saladin… Hovorili o ňom s úctou aj so zlou predtuchou. Príde si po nich. Je to len otázka času.
Medzi spriatelenými spravodajskými službami kolovala fotografia. Urobil ju spolupracovník cia v Ciudad del Este, paraguajskom meste, ktoré leží v oblasti slávneho juhoamerického trojmedzia. Mohutný, dobre stavaný muž s výzorom Araba pil kávu na letnej terase v spoločnosti istého libanonského obchodníka podozrivého zo spojenia so svetovým džihádistickým hnutím. Uhol záberu nedovoľoval použiť softvér na rozpoznávanie tvárí. No Gabriel, obdarený najlepším zrakom v brandži, nepochyboval, že to je Saladin. Videl ho na vlastné oči v hale washingtonského Hotela Four Seasons dva dni pred najhorším teroristickým útokom na Spojené štáty po 11. septembri 2001. Gabriel vedel, ako Saladin vyzerá, ako vonia, ako sa zvlní vzduch, keď vojde do miestnosti alebo z nej vyjde. A vedel, ako Saladin chodí. Podobne ako jeho menovec kríval následkom zranenia, ktoré mu ošetrili v dome s mnohými izbami a nádvoriami neďaleko Mosulu v severnom Iraku. Krívanie bola odvtedy jeho vizitka. Zovňajšok človeka možno zmeniť rozličnými spôsobmi. Vlasy sa dajú ostrihať či zafarbiť, plastický chirurg môže zmeniť tvár. No krívanie ako Saladinovo je navždy.
Dosiaľ sa viedli vášnivé debaty, ako sa mu vtedy podarilo uniknúť z Ameriky, no napriek všetkým snahám ho nedokázali lokalizovať. Podľa rôznych hlásení ho videli v Asuncióne, v Santiagu alebo v Buenos Aires. Dokonca sa povrávalo, že našiel útočisko v argentínskom lyžiarskom stredisku Bariloche, obľúbenom najmä medzi nacistickými vojnovými zločincami.
Gabriel správu rázne odmietol. Ešte vždy sa pohrával s myšlienkou, že Saladin sa skrýva všetkým na očiach. Nech je kdekoľvek, určite plánuje ďalší krok. Tým si bol Gabriel istý.
Nedávny útok vo Washingtone, zničené budovy, pamätníky aj desivý počet obetí urobili zo Saladina novú tvár islamského teroru. Aký bude prídavok? Americký prezident v jednom z posledných rozhovorov pred odchodom z úradu vyhlásil, že Saladin nie je schopný ďalšej veľkej operácie, lebo americká vojenská odveta rozmetala jeho kedysi obávanú sieť na franforce. Nato Saladin prikázal samovražednému útočníkovi, aby sa odpálil pred veľvyslanectvom Spojených štátov v Káhire. Slabé, reagoval Biely dom. Málo zranených, žiadne obete medzi Američanmi. Zúfalý čin odchádzajúceho muža.
Možno, ale nasledovali ďalšie útoky. Saladin udrel na Turecko – svadby, autobusy, verejné námestia, rušné istanbulské letisko – a jeho spojencov v západnej Európe. Tí, ktorí vyslovovali jeho meno s priam nábožnou úctou, spáchali sériu útokov osamelých vlkov, rozsievali smrť po celom Francúzsku, Belgicku a Nemecku. Chystalo sa však niečo veľké, koordinované a veľkolepé ako to, čo sa odohralo vo Washingtone.
Lenže kde? Ďalší útok v Amerike sa zdal nepravdepodobný. Blesk nikdy neudrie dvakrát na to isté miesto, tvrdili experti. Mesto, ktoré si Saladin napokon vybral pre svoje veľkolepé predstavenie, napokon nikoho neprekvapilo, najmä nie tých, čo mali boj s teroristami v pracovnej náplni. Saladin bol tajnostkár, ale miloval javisko. A kde by našiel lepšie ako v londýnskom West Ende?

Milan Buno, literárny publicista

Držiteľ Nobelovej ceny Pablo Neruda nezomrel na rakovinu, tvrdí medzinárodný tím expertov Držiteľ Nobelovej ceny Pablo Neruda nezomrel na rakovinu, tvrdí medzinárodný tím expertov

No Comments

SANTIAGO 21. októbra (WebNoviny.sk) – Slávny čilský básnik a držiteľ Nobelovej ceny za literatúru Pablo Neruda nezomrel na rakovinu. Vyhlásil to v piatok medzinárodný tím expertov po analýze zameranej predovšetkým na identifikovanie patogénnej baktérie, ktorá mohla súvisieť s Nerudovou smrťou.

Tom Petty

Medzinárodní experti tak spochybnili oficiálnu verziu, podľa ktorej Neruda zomrel v roku 1973 na rakovinu. Experti však stále nevedia, čo presne spôsobilo Nerudovu smrť. „Stále nevieme vylúčiť ani potvrdiť prirodzený ani násilný spôsob smrti Pabla Nerudu,“ uviedol vedúci medzinárodného expertného tímu Aurelio Luna.

Pablo Neruda, ktorý sa narodil v roku 1904 ako Ricardo Eliécer Neftalí Reyes Basoalto, bol ľavicovým básnikom a dlhoročným členom Komunistickej strany Čile. V rokoch 1949 až 1952 žil v exile, v roku 1950 nakrátko aj v Prahe.

Zomrel v roku 1973 počas chaosu, do ktorého krajinu uvrhol vojenský puč neskoršieho diktátora Augusta Pinocheta. Aj preto jedna z najrozšírenejších „neoficiálnych“ teórií hovorí o tom, že Nerudu zavraždili Pinochetovi agenti.